„Pyrrhovo víťazstvo“ v Mosule?

mosul-cover2

V posledných týždňoch zaplavili médiá povzbudivé informácie z irackého Mosulu. V pondelok 17. októbra totiž začala spojenecká armáda rozsiahlu ofenzívu s cieľom dostať severoirackú metropolu z područia fanatických džihádistov z organizácie Islamský štát. Zatiaľ vychádza všetko podľa plánu a všetko napovedá tomu, že skôr či neskôr by mali Mosulčania uzrieť svetlo slobody a vyhnať islamistických bojovníkov po viac ako dvojročnej okupácii tohto mesta. Aktuálne správy však napovedajú, že situácia priamo na mieste je dosť znepokojivá a ešte hrozivejšie vyzerajú scenáre ďalšieho vývoja.

Mosul je strategický bod na severe Iraku a nevyhnutný predpoklad pre budúce operácie smerom k západným sýrskym hraniciam, ktorý sa dostal do rúk džihádistov ešte v lete 2014. Tí ho okamžite vyhlásili za hlavné mesto svojho samozvaného náboženského kalifátu, ktorý sa pod názvom Islamský štát v Iraku v Levante (ISIL) kvôli slabým centrálnym vládam v Bagdade a v Damasku, ako aj pre neschopnosť miestnych komunít dohodnúť sa na spoločnom postupe,  dramaticky rýchlo rozrástol do rozsiahlych oblastí severného a západného Iraku i na sever a východ Sýrie. Od minulého roka však vďaka zjednotenému postupu nadnárodnej koalície začali islamisti postupne strácať svoje pozície a očakávané dobytie Mosulu bude po nedávnom oslobodení Tikrítu a Fallúdže stratou poslednej významnej bašty Islamského štátu na irackom území.

Treba otvorene povedať, že značnú zodpovednosť za súčasný chaos na Blízkom a Strednom východe a za neuveriteľne rýchle teritoriálne zisky džihádistov v juhozápadnej Ázii majú rozporuplné kroky západných veľmocí pod vedením Spojených štátov amerických. Počiatky tejto nedomyslenej doktríny založenej na rýchlej vojenskej intervencii a zmene existujúcich režimov siahajú do obdobia administratívy bývalého republikánskeho prezidenta Georgea Busha juniora. Nikto nechce upierať právo obyvateľov arabských krajín na reformu autokratického politického systému a zároveň povinnosť vyspelej západnej civilizácie pomôcť Arabom v ich spravodlivom zápase za slobodu. O to viac, ak išlo o režimy despotických diktátorov, ktorí desaťročia tyranizovali vlastné obyvateľstvo. Rovnako nemožno zabúdať ani na medzinárodný kontext v čase, keď USA hľadali adekvátnu odpoveď na tragické udalosti z 11. septembra 2001. Avšak ďalší vývoj v arabských krajinách ukázal, že zbaviť obyvateľstvo tyranie jednoducho nestačí a je treba ponúknuť mu dlhodobú alternatívu voči náboženskému fundamemtalizmu. Žiť v relatívnej slobode, no pritom v ešte väčšej politickej nestabilite a chudobe, je proste príliš slabou motiváciou.

Na druhej strane sú to dnes práve Američania, ktorí ako jediní dokázali prehlušiť vzájomné animozity a zjednotiť nesvárené náboženské a etnické skupiny v tomto vriacom blízkovýchodnom kotle. Washingtonu sa podarilo takmer neuveriteľné. Napriek hlbokým ideologickým a náboženským rozporom dnes pochodujú pod spoločnou vlajkou zjednotené sily regulárnej irackej armády, proiránskych šíitskych milícii, sunnnitských kmeňových povstalcov, umiernených kurdských jednotiek či tureckého vojska s výdatnou leteckou a protivzdušnou podporou USA, Veľkej Británie a ich západných spojencov. Obamova administratíva, nepochybne aj pod tlakom blížiacich sa prezidentských volieb, hľadá čo možno najrýchlejšie a pritom najmenej bolestivé riešenie na základe všeobecne akceptovateľného konsenzu všetkých zainteresovaných strán. A tak už čoskoro budeme pravdepodobne svedkami Mosulu a s ním celého Iraku vyčisteného od zvyškov džihádistickej hrôzy, zatiaľ čo v Aleppe a v iných častiach Sýrie budú pokračovať tuhé boje o každý kilometer štvorcový a nezmieriteľné rozpory medzi Asadovcami a povstalcami budú ďalej predlžovať agóniu zbedačeného domáceho obyvateľstva.

Otázkou však naďalej zostáva, čo bude nasledovať. Dobyť Mosul a zbaviť ho nadvlády islamistov je jedna vec, vytvoriť podmienky pre dlhodobo udržateľný mier, politickú stabilitu a hospodársky rozvoj pre Iračanov vec druhá. Posledné desaťročie nám ukázalo, že s islamským terorizmom sa totiž dnes nedá už bojovať len so samopalmi v púšti a dronmi vo vzduchu, ale treba ho poraziť aj v myslení bežných ľudí, ktorým noví politickí lídri v arabských krajinách s aktívnou podporou západného sveta musia vytvoriť podmienky pre bezpečný život a vyššiu životnú úroveň. Ešte väčšia výzva bude zabrániť masívnemu návalu státisícov ďalších utečencov do Európy, ktorí už teraz ohrozujú jednotu európskych krajín a základné piliere desaťročia budovanej európskej integrácie. Migračná vlna pritom prináša so sebou veľké bezpečnostné riziko, že na starý kontinent prídu s tými, ktorí našu pomoc skutočne potrebujú, aj stovky militantných a po pomste bažiacich teroristických bojovníkov.

Nielen rýchla mosulská vojenská operácia, ale aj ekonomický reštart a sociálno-náboženský zmier v Iraku, ako aj v Sýrii, v Líbyi či v Jemene je podmienkou pre pokoj nielen v arabskom svete, ale aj za jeho hranicami. Pretože v opačnom prípade je víťazstvo v Mosule, akokoľvek nádejne môžu zábery z oslobodeného mesta vyzerať, len začiatkom novej a ešte ničivejšej hrozby, tak ako versaillské zmluvy namiesto trvalého mieru v Európe zasiali po prvej svetovej vojne zárodky ešte hroznejšieho svetového konfliktu. Ďalšiu premrhanú šancu v zápase o demokratický charakter Blízkeho a Stredného východu si už nemôžeme dovoliť.

Norbert Kucharík, medzinárodný sekretár UEF Slovakia
(článok bol dňa 7.novembra 2016 uverejnený aj v denníku Hospodárske noviny)

 

Zdieľajte...Share on FacebookTweet about this on TwitterShare on LinkedInShare on Google+Print this pageEmail this to someone

Napsat komentář