Pred niekoľkými dňami vyniesol Súdny dvor Európskej únie v Luxemburgu zaujímavý rozsudok vo veci Levola Hengelo BV proti Smilde Foods BV týkajúci sa autorských práv a duševného vlastníctva. Išlo o prejudiciálne konanie , v ktorom sa na európsku súdnu inštitúciu obrátil vnútroštátny holandský súd a požiadal o výklad príslušnej európskej normy v kontexte okolností tohto zaujímavého prípadu.
Ešte v roku 2007 začal vyrábať miestny holandský obchodník so zeleninou smotanovo-bylinkové nátierky pod názvom „Heksenkaas“. O štyri roky neskôr previedol práva na tento produkt na holandskú spoločnosť Levola na základe zmluvy za protihodnotu spojenú s obratom, ktorý mal byť dosiahnutý z predaja výrobku Heksenkaas. O rok neskôr, teda v roku 2012, udelili miestne úrady patent Levole na výrobný postup tohto výrobku. Začiatkom roku 2014 sa však na trhu objavil nový produkt pod názvom „Witte Wievenkaas“, ktorý spoločnosť Smilde začala vyrábať a dodávať holandskej sieti supermarketov.
Levola následne zažalovala spoločnosť Smilde na miestnom holandskom súde. Podľa nej totiž výrobou a predajom nového produktu došlo k porušeniu jej autorských práv na „chuť“ pôvodného a patentom chráneného výrobku „Heksenkaas“. Levola v žalobe argumentovala, že chuť Heksenkaas je vlastným duševným výtvorom výrobcu, a preto požíva ochranu podľa autorského práva a tiež zdôrazňovala, že chuť produktu vyrábaného spoločnosťou Smilde predstavuje rozmnožovanie tohto diela. Žalobca súd žiadal, aby zakázal spoločnosti Smilde vyrábať, nakupovať a ďalej predávať na trhu produkt s názvom „Witte Wievenkaas“.
Prvostupňový holandský súd však žalobu spoločnosti Levola zamietol poukazajúc na to, že žalobca neuviedol, na základe akých prvkov alebo akej kombinácie prvkov možno výrobku Heksenkaas priznať jemu vlastné špecifické vlastnosti a osobitosti. Levola sa preto odvolala na holandskom druhoinštančnom súde, ktorý konanie zastavil a podal na Súdnom dvore Európskej únie v Luxemburgu návrh na začatie prejudiciálneho konania. V rámci týchto konaní sa obracajú vnútroštátne súdy členských krajín Únie na Súdny dvor vo veciach výkladu európskeho práva.
V tomto prípade išlo o otázku, či možno chuti potraviny priznať ochranu na základe európskej smernice o autorskom práve z roku 2001. Obe strany sporu pritom zastávali diametrálne odlišné postoje. Podľa právnej argumentácie žalobcu, spoločnosti Levola, možno chuť potraviny kvalifikovať ako literárne, vedecké alebo umelecké dielo chránené podľa autorského práva. Levola sa tiež odvolávala na iný verdikt holandského najvyššieho súdu z roku 2006, podľa ktorého možno priznať ochranu autorským právom vôni parfumu. Naopak, žalovaný v tomto spore, spoločnosť Smilde, sa bránila zdôvodnením, že systém autorského práva sa týka iba výtvorov, ktoré možno vnímať zrakom alebo sluchom a preto chuť potraviny nespadá do tohto systému. Podľa Smilde tým, že potraviny podliehajú skaze a tým, že subjektívne vnímame chuť potraviny, bráni tomu, aby bola chuť potraviny kvalifikovaná ako dielo chránené v režime autorského práva.
Súdny dvor EÚ, ktorého rozhodnutia sú pre vnútroštátne súdy v členských krajinách Únie záväzné, nakoniec rozhodol, že chuť potraviny nemožno označiť za dielo v pravom slova zmysle a preto nemôže byt chránená autorským právom. Podľa súdu je totiž potrebné, aby sa dal predmet ochrany v kontexte autorského práva dostatočne presne a objektívne identifikovať. V prípade chuti potraviny sa to nedá, keďže chuť potraviny je založená hlavne na pocitových a chuťových vnemoch, ktoré sú subjektívne a závisia od nálady človeka v danom momente, zatiaľ čo napríklad také výtvarné, hudobné či filmové dielo možno presne a objektívne vyjadriť a na základe toho rozpoznať.
Súdny dvor Európskej únie sa tiež odvoláva na platné dohody v oblasti práva duševného vlastníctva na úrovni Svetovej obchodnej organizácie a Svetovej organizácie duševného vlastníctva, ku ktorým Európska únia v minulosti pristúpila, resp. bola zmluvnou stranou. Podľa týchto medzinárodných zmlúv môžu byť predmetom ochrany podľa autorského práva len konkrétne vyjadrenia, nie však myšlienky, postupy, spôsoby prevádzkovania alebo matematické koncepcie ako také.
Tento rozsudok je zaujímavý už aj preto, že podobných prípadov sa v Európe objavuje čoraz viac. Podľa mnohých šéfkuchárov, gastronómov a kulinárov najrôznejších jedál by mala byt chuť potraviny chránená autorským právom podobne ako filmy, hudba, knihy alebo fotografie. Odpoveď súdu je však záporná. Chuť jedla je síce výsledkom určitej tvorivej a neraz náročnej činnosti, no tento výsledok bude vždy subjektívny a závislý od našich pocitov.
Norbert Kucharik, UEF Slovakia
(článok bol dňa 26. novembra 2018 uverejnený v denníku Pravda)
