Už v najbližších týždňoch sa naplno rozprúdi v členských krajinách ostrá a niekedy až zbytočne emotívna diskusia o novom financovaní Európskej únie. Rok 2020, kedy sa končí súčasný rámec financovania európskej dvadsaťosmičky, sa nezadržateľne blíži. Eurohejteri od Lisabonu až po Helsinki, no aj tí naši „rýdzo slovenskí“, radi využijú túto tému na ďalšie útoky na „zlý“ a „nenásitný“ Brusel, ktorý údajne ošklbáva európskych daňových poplatníkov o ich ťažko zarobené peniaze a plytvá nimi na kadejaké zbytočnosti. Z roviny emócii však zostúpme radšej triezvo k faktom…
Len na pripomenutie, Európska únia disponovala v období rokov 2014 až 2020 rozpočtom približne 964 miliárd eur. Táto na prvý pohľad „hrozivo“ veľká suma finančných prostriedkov vyzerá už úplne inak, keď si predstavíme, že zodpovedá sotva jednému percentu hrubého domáceho produktu celej Únie. Odhliadnuc od blížiaceho sa Brexitu, ktorý ukráti spoločnú európsku pokladnicu o vyše 12 miliárd eur v každom nasledujúcom roku, je potrebné mať na vedomí hlavne aktuálne výzvy, pred ktorými celé spoločenstvo stojí a musí ich skôr či neskôr riešiť.
Tak napríklad taká ochrana vonkajších hraníc Európskej únie a s tým úzko súvisiaca užšia spolupráca s africkými krajinami, cez ktoré prúdia na starý kontinent každým dňom početné masy migrantov, si vyžiadajú v budúcnosti náklady o desiatky miliónov eur viac ako doteraz. Rovnako boj proti terorizmu, nákup nových technológii a koordinácia informačných služieb a bezpečnostných zložiek členských krajín na unijnej úrovni si vyžiadajú dodatočné náklady. Ani nedávno skloňovaná európska obrana, ktorá ma smerovať k vytvoreniu stálych obranných jednotiek pod vlajkou EÚ a neskôr aj k vytvoreniu európskej armády a tým umožniť Európanom vytvoriť si konečne vlastné vojenské kapacity, nebude zadarmo.
Nemožno ani zabúdať na klasické politiky, ktorými financuje tento nadnárodný spolok už dlhé desaťročia také rozsiahle oblasti, ako je poľnohospodárstvo, ochrana životného prostredia či výstavba dopravnej infraštruktúry. Ide práve o také sféry, ktoré sú životne dôležité aj z pohľadu Slovenska. Cez kohézny fond a štrukturálne fondy EÚ sa financuje rozvoj chudobnejších regiónov Únie a práve vďaka nim sa podarilo na Slovensku od nášho vstupu v roku 2004 postaviť stovky kilometrov diaľnic a rýchlostných ciest, zrekonštruovať podstatnú časť hlavnej železničnej trate medzi Bratislavou a Žilinou vrátane železničných staníc na nej, opraviť desiatky škôl po celej krajine a finančne podporiť množstvo ďalších verejne prospešných projektov, ktoré by sotva našli potrebné zdroje iným spôsobom. Kohézna politika ako taká viaže na seba 350 miliárd eur a tvorí jednu z najväčších kapitol v unijnom rozpočte.
Dôležité je spomenúť aj nezastupiteľný Európsky sociálny fond určený na podporu zamestnávania Európanov, predovšetkým mladých ľudí, dlhodobo nezamestnaných a rôzne iné rizikové skupiny obyvateľstva hľadajúce si prácu. Ročný rozpočet ESF predstavuje viac ako 10 miliárd EUR, z ktorých sa financujú najrôznejšie projekty zamestnávania ľudí a ESF hral nezastupiteľnú úlohu pri zmierňovaní dôsledkov globálnej hospodárskej krízy, ktorá tak ťažko dopadla aj na európsku ekonomiku a priviedla mnohých Európanov na pokraj chudoby.
V neposlednom rade tu máme aj program Erasmus+, ktorý je nástupcom pôvodného programu Erasmus siahajúceho až do roku 1987. Vďaka tomuto programu na podporu vzdelávania mali možnosť milióny vysokoškolských študentov získať skúsenosti a rozšíriť si svoje odborné vedomosti na zahraničných univerzitách po celej Európe. S rozpočtom takmer 15 miliárd eur dnes poskytuje nenahraditeľné možnosti pre štúdium, odbornú prípravu, ale aj dobrovoľnícku prácu pre viac ako 4 milióny Európanov všetkých vekových kategórii.
S oblasťou vzdelávania tiež úzko súvisí podpora vedy a výskumu. Na jednej strane patrí podpora inovácií a nových technológií medzi kľúčové priority Európskej únie, no v tejto oblasti majú Európania značné rezervy a zaostávajú už nielen za Spojenými štátmi americkými, ale aj Čínou a Japonskom. Európska únia síce dlhodobo vyzýva členské štáty, aby najneskôr do roku 2020 investovali do vedy a vývoja aspoň 3 % svojho HDP, no tento cieľ zatiaľ naplnilo len niekoľko európskych krajín a Slovensko je dokonca na samom chvoste. Pritom podľa prepočtov by to malo pomôcť vytvoriť viac ako 3,7 milióna pracovných miest v Únii a zvýšiť ročný HDP v EÚ o vyše 800 miliárd eur.
Aj z pohľadu Slovenska je veľmi dôležité, aby objem peňazí pre nové sedemročné obdobie neklesal a podľa možnosti bol väčší ako doteraz. Je totiž vysoko pravdepodobné, že naša krajina zostane aj po roku 2020 čistým príjemcom a nie platiteľom do spoločnej pokladnice EÚ, ako je napríklad Nemecko a ďalšie bohatšie krajiny západnej a severnej Európy. V takom prípade by Slovensko dostalo porovnateľný balík peňazí cez eurofondy, ako poberá v súčasnosti.
V rámci diskusie o novom európskom rozpočte je samozrejme na mieste otázka, ako šetriť a urobiť Európsku úniu efektívnejšou. Mnohí poukazujú nato, že inštitucionálny aparát Únie je prebujnený euroúradníkmi a príliš veľa výdavkov smeruje na ich platy a dôchodky. Analýzy Európskej komisie preto rátajú s tým, že časť britského výpadku pokryje práve redukcia miest v inštitúciách a agentúrach. Celkovo sa očakáva, že približne polovica z medzery, ktorá vznikne odchodom Spojeného kráľovstva z európskeho bloku, sa má vykryť škrtmi na výdajovej strane. Otázkou zatiaľ zostáva, ako sa také šetrenie dotkne napríklad poskytovanie finančnej pomoci cez eurofondy.
Nech však akokoľvek bude Brusel šetriť a škrtať výdavky, nedokáže tým úplne zakryť 12-miliardovú dieru, ktorá vznikne v dôsledku Brexitu a už vôbec nie na riešenie nových problémov, ako je migrácia. Popri vyššom národnom príspevku zo strany členských krajín je legitímna v diskusii aj možnosť zavedenia nových, celoeurópskych daní. Brusel by tým získal vlastné zdroje do rozpočtu a stal by sa viac nezávislým od národných vlád. V hre je napríklad vytvorenie environmentálnej dane, ktorou by bola zaťažená produkcia plastových a syntetických výrobkov alebo priemyselná produkcia emisií CO2. Takýto krok by navyše prispel k napĺňaniu klimatických cieľov.
Bolo by naivné si myslieť, že diskusia o novom európskom rozpočte prebehne hladko a bez názorovej výmeny medzi tými členmi Únie, ktorý do europokladnice viac prispievajú a tými, čo z nej viac dostávajú. Rovnako naivné je si však myslieť, že po Brexite dokáže EÚ platiť všetky oblasti tak ako doteraz a k tomu ešte financovať nové, nemenej dôležité priority, ako je migrácia či spoločná obrana. Je v záujme všetkých členov a teda aj Slovenska, aby Európska únia bola funkčná a finančne stabilizovaná. Jedna desatina percenta HDP nie je suma, ktorá by spôsobila dieru v rozpočtoch európskych krajín. Je to však suma, ktorá bude pre Európsku úniu, tak finančne závislú od svojich členov, v nasledujúcich rokoch existenčne dôležitá.
Norbert Kucharík, Únia európskych federalistov na Slovensku
(článok bol dňa 22. januára 2018 uverejnený v denníku SME)
