O tom, že nevydarený štátny prevrat v Turecku bol nelegitímny a organizovaný samozvanou skupinou vojenských veliteľov, pochybuje v kontinentálnej Európe len málokto. Takisto sa určite zhodneme na tom, že obyvatelia krajiny bieleho polmesiaca majú právo slobodne si vybrať svojich politických zástupcov a formu zriadenia prostredníctvom demokratických volieb. Vojenský puč patrí na stránky historických kníh, nie do politického zápasu v modernej spoločnosti 21. storočia. Reakcia tureckých štátnych orgánov na zmarený pokus o prevrat však už svojou tvrdosťou a intenzitou dávno tromfla aj tie najbujnejšie predstavy pučistov a momentálna situácia v Turecku pripomína skôr praktiky diktátorských režimov ako krajiny vyznávajúcej princípy modernej liberálnej demokracie.
Kto sa bližšie pozrie na rozsah a formu opatrení, ktoré spustila vláda v Ankare po nedávnom nevydarenom vojenskom puči, zistí, že Turecká republika sa vracia civilizačne o niekoľko desaťročí späť a pripomína autokratické režimy à la Augusto Pinochet a Alexander Lukašenko. Inak ako čistky s cieľom eliminovať a zlikvidovať existujúcich i potenciálnych odporcov už dlhšie sa formujúceho Erdoganovho sultanátu sa kroky Ankary ani nazvať nedajú.
Zďaleka nejde len o medializovaný návrh prezidenta Recepa Tayyipa Erdogana na obnovenie trestu smrti. Veľmi varujúce sú najmä čistky v školstve, médiách, justícii a v štátnej správe. Už dávno nejde len o uväznenie organizátorov prevratu v radoch armády a generálneho štábu. Podľa odhadov vydali tamojšie úrady už takmer desaťtisíc zatykačov. Vo väzení sa ocitli nielen konšpirujúci generáli, ale aj stovky učiteľov, vedcov, úradníkov, novinárov a približne 150 prokurátorov a sudcov. Čísla prepustených verejných zamestnancov sa počítajú dokonca v desiatkach tisíc. Na vydanie zatykača dnes stačí čo i len najmenšie podozrenie z prepojenia s islamistickým duchovným Fethuallahom Güllenom, ktorého Erdogan obviňuje zo zorganizovania nevydareného júlového prevratu.
Preto je postoj rakúskeho kancelára Christiana Kerna a mnohých ďalších európskych politikov, ktorí volajú po zastavení prístupových rokovaní s Tureckom úplne pochopiteľný. Ak si chce Európska únia zachovať svoju tvár pred ostatnými partnermi vrátane iných asociovaných štátov, ktoré plnia prísne predvstupové podmienky únie, mala by EÚ vyslať Ankare jasný signál, že jej kroky po zmarenom štátnom prevrate akceptovať nebude. Jediným možným riešením za súčasných okolností je preto zastaviť prístupový proces s tureckou vládou až do momentu, keď sa preukáže, že táto maloázijská krajina plní všetky kritéria vstupu tak ako každý iný uchádzač o členstvo.
A to aj za cenu, že Ankara vypovedá vzájomnú dohodu s Bruselom o preberaní utečencov v Egejskom mori, ktorí sa pokúšajú dostať do Európy z konfliktných regiónov Blízkeho východu, ak únia nezruší od 1. októbra Turkom vízovú povinnosť. Rovnako ani dôležité spojenectvo s Tureckom v rámci NATO a kľúčová geografická poloha tejto krajiny v boji s Islamským štátom na hraniciach so Sýriou nemôže byť dôvodom na bojazlivosť európskeho zväzu voči Ankare. Európa by sa nemala nechať takto zastrašovať. Paradoxne sa preto septembrový summit Rady Európskej únie v Bratislave v rámci slovenského predsedníctva zapíše do dejín nielen tým, že bude riešiť dôsledky Brexitu, ale zároveň nanovo definovať status Ankary a vzájomné turecko-európske vzťahy.
Faktom je, že prístupové rokovania s Tureckom sa menia na frašku a vyvolávajú medzi ľuďmi dojem, že členstvo v únii sa dá „kúpiť“. Európska integrácia sa začínala v päťdesiatych rokoch za účelom budovať novú a unikátnu formu spolupráce na vojnou zničenom starom kontinente. Článok 2 Zmluvy o Európskej únii v znení po Lisabonskej reforme definuje EÚ ako spoločenstvo založené na úcte k ľudskej dôstojnosti, slobode, demokracii, rovnosti, právnemu štátu a rešpektovaní ľudských práv vrátane práv osôb patriacich k menšinám. Je snáď toto cesta, ktorou sa Turecko v súčasnosti uberá? Únia bola vždy v porovnaní s inými integračnými zoskupeniam vo svete jedinečná práve v tom, že je nielen ekonomickým, ale hlavne hodnotovým spoločenstvom. Obetovať tento imidž kvôli udržaniu prístupových rokovaní s Tureckom za každú cenu nám jednoducho nestojí.
Norbert Kucharík, medzinárodný sekretár UEF Slovakia
článok bol dňa 11. augusta 2016 uverejnený aj v denníku Hospodárske noviny
Norbert Kucharík
kucharik@federalisti.sk
