Dnes je každému jasné, že v nedeľňajších prezidentských voľbách vo Francúzsku bola v stávke nielen budúcnosť krajiny Galského kohúta, ale fakticky celého európskeho projektu. Bolo to práve Francúzsko, ktoré spolu s ďalšími piatimi krajinami demokratickej západnej Európy iniciovalo pred šiestimi desaťročiami uzatvorenie Rímskych zmlúv vedúcich postupnými krokmi až k vzniku Európskej únie v súčasnej podobe. Paríž stál pri všetkých dôležitých momentoch európskej integrácie a v podstate až do znovuzjednotenia Nemecka a pristúpenia štátov anglofónne orientovanej Škandinávie v deväťdesiatych rokov minulého storočia hral v celom spoločenstve prvé husle. Prípadná výhra Le Penovej v prezidentskom dueli by znamenala pravdepodobne koniec piatej Francúzskej republiky postavenej na povojnových myšlienkach generála De Gaulleho a zároveň také oklieštenie Európskej únie, že by sama o sebe stratila zmysel svojej existencie.
Víťazstvo Emmanuela Macrona je jasné a nespochybniteľné. Má však aj tak trochu trpkú príchuť. Proeurópsky liberálny kandidát a líder novovzniknutého hnutie En Marche! (Vpred) získal takmer 21 miliónov hlasov, čo znamená, že takmer každý druhý Francúz na tejto zemeguli hlasoval práve za neho. Zisk 66,10 % je dokonca lepší, ako mu predpovedali aj tie najoptimistickejšie predvolebné odhady verejnej mienky a prekvapuje už aj z toho hľadiska, že sa očakával lepší výsledok jeho vyzývateľky Le Penovej s ohľadom na jej takzvaných „skrytých voličov“. Šéfka krajne pravicového Národného frontu ho dokázala v druhom kole poraziť v menšom počte departementov, ako je počet prstov na jednej ruke a dokonca aj v jej tradičných baštách na severe a severovýchode Francúzska ťahala voči Macronovi za kratší koniec. Nehovoriac o hlasoch z francúzskych zámorských území a teritórií alebo od zahraničných Francúzov, kde preferencie pre Macrona ďaleko presiahli celoštátny priemer.
Pri hlbšej analýze francúzskych volieb však zistíme, že aj Macronov triumf má svoje úskalia. Faktom je, celé hlasovanie cez víkend nebolo ani tak plebiscitom popularity tohto najmladšieho francúzskeho prezidenta v dejinách, ako skôr snahou zabrániť nástupu k moci Marine Le Penovej. Exit polly ukázali, že za Macrona nakoniec hlasovalo približne 42 percent pôvodných voličov konzervatívneho politika a kandidáta stredopravicových Republikánov Francoisa Fillona (v porovnaní s 32 % pre Le Penovú), ako aj celá polovica elektorátu radikálnej ľavice, ktorá dala hlas v prvom kole ich favoritovi Jean-Lucovi Mélenchonovi (zatiaľ čo len desatina z nich podporila v nedeľu Le Penovú).
Varovaním pre demokratické sily je aj konzistentne rastúca podpora nacionalistického Národného frontu vo francúzskej spoločnosti, čo už ukázali posledné regionálne voľby a voľby do Európskeho parlamentu. Marine Le Penová so ziskom približne 10,6 milióna hlasov takmer zdvojnásobila volebný výsledok svojho otca spred 15 rokov a jej strana sa pevne etablovala v najsilnejšej trojke subjektov na francúzskej politickej scéne vďaka upusteniu od kontroverznej antisemitskej a homofóbnej politiky Jean-Marieho Le Pena a zacielením sa na utečeneckú problematiku a bruselské témy. Alarmujúce sú tiež čísla o volebnej účasti, keďže celá štvrtina francúzskej voličskej populácie odignorovala v nedeľu voľby a aj z tých, čo prišli hlasovať, hodilo neuveriteľných 11,5 % voličov buď prázdne alebo poškodené hlasovacie lístky. V tradične mobilizovanom Francúzsku, ktoré je považované za matku revolúcii, ide o bezprecedentný jav. Priam ukážkovo to odráža frustráciu miliónov Francúzov nielen z ponuky kandidátov v druhom kole, ale aj z politiky ako takej.
V neposlednom rade treba pripomenúť aj to, že v nedeľu si síce Francúzi zvolili hlavu štátu, no to, aký silný bude jej mandát, ukážu až parlamentné voľby, ktoré sa uskutočnia v dvoch kolách o mesiac. Prieskumy naznačujú, že by to mal byť tvrdý zápas medzi štyrmi politickými stranami, resp. hnutiami. V takmer 600-člennom Národnom zhromaždení by popri dominantnom Macronovom hnutí a dvoch tradičných stranách pravého a ľavého stredu mali obsadiť viaceré kreslá Le Penovci a radikálny Ľavicový front, ktorý uberá hlasy francúzskym socialistom. Posledné dva menované subjekty sú známe svojou euroskeptickou rétorikou a nepochybne budú komplikovať Macronovi prijímanie zákonov a možno aj zostavenie novej vlády. Francúzsko je síce prezidentská republika, avšak na presadenie všetkých svojich plánov potrebuje držiteľ kľúčov v Elyzejskom paláci jasnú parlamentnú väčšinu v tomto legislatívnom orgáne.
Výsledky francúzskych prezidentských volieb, považované aj za tú najväčšiu volebnú skúšku v na starom kontinente v tomto roku, sú po nedávnom Brexite a Trumpovom víťazstve na opačnej strane Atlantiku nepochybne dobrou správou pre všetkých tých, ktorí si prajú silnú a zjednotenú Európu. Riziko ďalšieho oslabenia či nebodaj rozpadu ešte stále krehkej Európskej únie, je aspoň nateraz zažehnané. Dokonca je šanca, že sa integrácia ešte viac prehĺbi a nadobudne nový rozmer, ktorý by mohol byť viac atraktívny aj pre bežných Európanov. Treba mať však aj na pamäti odkaz, ktorý nám zanechali v nedeľu Francúzi. Že každodenné problémy obyčajných ľudí nie je donekonečna možné prehliadať a že politika sa má robiť pre nich, nie pre záujmy úzkej skupiny napudrovaných boháčov a diplomovaných intelektuálov. Lebo inak nás môžu čakať v roku 2022, ba možno ešte skôr, veľmi nemilé prekvapenia.
Norbert Kucharík, Únia európskych federalistov na Slovensku
(článok bol dňa 11. mája 2016 uverejnený aj v denníku Hospodárske noviny)
