Celý svet a s ním aj Slovensko s napätím očakávalo voľbu nového generálneho tajomníka Organizácie spojených národov. V srdci Európy vnímali prebiehajúce zákulisné rokovania o Pan Ki-munovom nástupcovi, ktorému sa skončí mandát už o pár mesiacov, o to citlivejšie, že medzi horúcimi favoritmi na kreslo novej hlavy medzinárodného spoločenstva bol aj Miroslav Lajčák s neohrozeným profilom kariérneho diplomata a „neškodného chlapíka“ takpovediac pre všetkých. O to viac, že šéf slovenskej diplomacie prichádzal z východoeurópskej skupiny, ktorá si húževnato nárokovala post v súlade s princípom rotácie kontinentov a zdôrazňujúc historickú príležitosť pre doteraz akosi zanedbávanú východnú Európu. No nestalo sa tak. Pre mnohých Slovákov to bol ako blesk z neba, pri hlbšej analýze však dosiahnutý výsledok až tak neprekvapuje.
Slovenská diplomacia makala na Lajčákovej kandidúre, ako sa dalo, o tom niet žiadnych pochýb. Avšak niekoľko mesiacov, či skôr roky budovaný imidž Lajčáka ako odborne kvalifikovaného a zároveň všeobecne akceptovateľného a neutrálneho kandidáta dostal sériu tvrdých rán. A kto by bol čakal, že práve z vlastných radov. Síce nie úmyselne, ale v dôsledkoch s rovnakým efektom. Stratégia premiéra Roberta Fica získať za každých okolností podporu Moskvy výmenou za proruské vyhlásenia na adresu Ukrajiny a ekonomických sankcií Únie, sa rozsypala ako domček z karát už pri prvých „testovacích“ hlasovaniach v Bezpečnostnej rade OSN.
Inak povedané, tvrdošijné Rusko ako nekorunovaný patrón východnej Európy malo byť našim esom v rukáve až do okamihu, kým ostatní nádejní kandidáti povypadávajú z hry pre nepriechodnosť u niektorého stáleho člena Bezpečnostnej rady s právom veta. Spočiatku to skutočne vyzeralo tak, že Lajčák, ktorý štartoval so statusom outsidera, sa postupne vyprofiluje ako najmenej bolestivá alternatíva pre kvinteto veľmocí. Z predposlednej pozície Lajčák vyletel na slušné druhé miesto a signály z New Yorku naznačovali, že by ho mohli akceptovať všetci kľúčoví hráči na tejto veľkej geopolitickej šachovnici. Bol to však iba klam.
Pre Rusov bolo očividne dôležitejšie zabezpečiť si vysoké pozície v centrále OSN a prísľub zdržanlivého postoja od Guterresa voči konfliktu v Sýrii či na Ukrajine ako tvrdošijne trvať na východoeurópskom kandidátovi, navyše v takom mnohopočetnom spektre nominácii z tohto regiónu. Putin zobchodoval ruské „áno“ Antoniovi Guterresovi najlepším možným spôsobom. Pre krajiny centrálnej Európy a Balkánu je však tento štýl ruskej politiky varovaním, že spoliehať sa vždy a všade na ochranu veľkého „slovanského brata“ ako odmenu za svoju Moskve nadbiehajúcu politiku neprináša očakávané ovocie. Naopak, naši transatlantickí partneri ukázali, aký dôležitý je pre nich nielen imidž a konzistentné postoje kandidáta, ale aj jeho vlády. Bolo jasné, že výroky slovenského premiéra o potrebe zrušiť ekonomické sankcie voči Ruskej federácii, za ktoré mimochodom hlasovalo Slovensko v Rade Európskej únie, a na adresu utečencov v čase, keď je to jedna z hlavných globálnych výziev súčasnosti, nezostanú bez odozvy. Britské ani americké veto nemôže byť teda prekvapením. Práve naopak. Logicky vyústilo ako dôsledok ostrého nesúladu medzi tým, čo Lajčák dohadoval v Bruseli a na svojich zahraničných cestách a na druhej strane Ficovými mediálnymi „úletmi“ v životne dôležitých zahraničnopolitických témach. V tomto smere musel slovenský minister zahraničných vecí, hoci nie svojou vlastnou vinou, vyzerať dosť nedôveryhodne.
Slováci nemusia v každom prípade až tak veľmi smútiť. Kvality Miroslava Lajčáka Antonio Guterres isto rád zužitkuje vo svojich službách. Už teraz sa šepká, že by mohol byť námestníkom tohto Portugalca. Výber niekdajšieho Vysokého komisára OSN pre utečencov na čelo medzinárodného spoločenstva je navyše prísľubom, že problematike utečencov sa bude venovať v ďalších rokoch náležitá pozornosť. Bezprecedentné migračné pohyby a s tým súvisiace humanitárne krízy, či už ako následok vojnových konfliktov alebo radikálnych klimatických zmien, sa stávajú jednou z hlavných globálnych výziev v súčasnosti. Guterres má zo všetkých tohtoročných kandidátov tie najlepšie predpoklady, aby tieto úlohy zvládol.
V každom prípade je pre Slovensko a najmä jeho politickú elitu hlasovanie o novom generálnom tajomníkovi veľkým ponaučením, že sedieť na dvoch stoličkách v bujnom svete medzinárodných vzťahov sa jednoducho nedá. Hoci sa nepochybne nachádzame v priestore, kde je životne dôležité udržiavať dobré väzby na obe svetové strany a kde Slovensko s ohľadom na svoju ekonomickú silu má značné limity, svoju tvár a príslušnosť k hodnotovému spoločenstvu by si malo zachovať. Dobrá povesť krajiny a jej čelných predstaviteľov je v tomto rýchlo sa meniacom svete na nezaplatenie.
Norbert Kucharík, medzinárodný tajomník UEF Slovakia
(článok bol dňa 20.októbra 2016 uverejnený aj v denníku Hospodárske noviny)
