Skúsenosti z posledných rokov odhalili neschopnosť európskych inštitúcií reagovať na akúkoľvek krízu. Každá iniciatíva je potlačená potrebou zdĺhavo hľadať dohodu všetkých členských štátov EÚ. Pritom každý štát vystupuje sám za seba a riadi sa vlastnou vnútornou politikou, píše Nicolas Berggruen. V komentári “Why the Paris Attacks May Signal the European Union’s Final Fracture” vymenúva päť príkladov, kedy slabosť európskych inštitúcií zabránila vyriešiť vážne problémy.

1. ekonomika

Keď sa v roku 2008 z USA preliala dlhová kríza do Európy, začala ohrozovať myšlienku menovej únie. Jednotlivé členské štáty EÚ neboli ochotné poskytnúť podporu najviac ohrozeným krajinám. Kým väčšina sveta sa po kríze zotavila, európske štáty strácali čas na summitoch a ekonomika zostala na dlhý čas ochromená.

2. energie

Po havárii v jadrovej elektrárni Fukušima v Japonsku v roku 2011 sa Nemecko rozhodlo postupne odstaviť jadrové elektrárne na svojom území. Pre ostatné členské štáty bolo toto rozhodnutie prekvapením. Rôzne energetické politiky na tak malom a ekonomicky integrovanom kontinente, akým je Európa, nedávajú zmysel.

3. zahraničná politika

Od začiatku 90-tych rokov sa EÚ pokúša zaviesť mechanizmus pre spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku. Vytvorila aparát vysokej predstaviteľky Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku. Napriek tomu spoločná zahraničná politika EÚ nefunguje. Stále je v rukách niekoľkých silných členských štátov. Ich postoje sú často protichodné a domáce záujmy sledujú viac ako spoločné. To oslabuje všetky členské štáty Únie.

Jeden príklad za všetky: počas rusko-ukrajinského konfliktu neboli členské krajiny EÚ schopné dohodnúť sa na spoločnej stratégii. Iniciatívu nakoniec prevzali Nemecko a Francúzsko. Veľká Británia pri vyjednávaní chýbala a krajiny východnej Európy razili voči Rusku svoju vlastnú politiku.

4. utečenci

Na také veľké množstvo utečencov, aké v tomto roku prekročilo európske hranice, nebol kontinent pripravený. Kým niektoré štáty utečencov prijímajú, iné zatvárajú hranice a stavajú ploty. Grécko a Taliansko, ktoré nesú najväčší nápor utečencov, prestali situáciu zvládať a ostatné európske štáty sa nevedia dohodnúť, ako im pomôcť. Únii chýba spoločná azylová politika. Riešenie z núdze – nešťastné povinné kvóty spôsobili ďalšie rozdelenie Európy.

Čo je horšie, ukázalo sa, že v Európe existuje len málo solidarity medzi členskými štátmi, ak sa ocitnú v kríze. Namiesto toho štáty ukázali len veľkú dávku nepriateľstva.

5. terorizmus

Po útokoch v Paríži vyhlásil francúzsky prezident Hollande vojnu proti Islamskému štátu. Aj keď ostatné členské štáty prisľúbili Parížu pomoc, stále nemáme odpovede na otázky, čo v praxi tento sľub znamená. Pripoja sa štáty k bojom proti ISIS v Sýrii? Vytvoria mechanizmus na zdieľanie spravodajských informácií? Je schopná Európa jednať spoločne v záujme všetkých svojich členov? Zatiaľ sa tak nezdá.

 

Ukazujú tieto príklady skutočne neschopnosť európskych inštitúcií? Skôr ukazujú len ich slabosť spôsobenú nedostatkom kompetencií a to, že malé členské štáty nedokážu vyriešiť veľké krízy.

Európa potrebuje celoeurópske riešenia, ale členské štáty nechcú silné vedenie. Každý z nich si žiarlivo stráži zvyšky svojej suverenity. Napriek tomu všetky o suverenitu raketovou rýchlosťou prichádzajú. Neoberá ich o ňu Brusel, ale realita globalizovaného sveta 21. storočia.

Článok vyšiel v Európskych novinách.

Milan Polešenský
polesensky@federalisti.sk