Povinné kvóty sú rýchlym riešením z núdze. Geografická poloha Grécka, Talianska alebo Maďarska z nich robí nárazníkové krajiny a nápor utečencov už prestávajú zvládať. Kvóty v prvom rade znamenajú pomoc týmto štátom. Solidaritu a spolupatričnosť, na ktorých sú postavené moderné spoločenstvá, by mali lídri štátov cítiť sami a je smutné, ak musia byť vynucované kvótami.
1. V súvislosti s kvótami je nezmysel rozprávať o diktatúre Bruselu. Kvóty neschválili bruselskí byrokrati, ale ministri vnútra jednotlivých členských štátov. Rozhodli väčšinovým hlasovaním, v ktorom má každý štát rovnaký hlas. Slovensko má jeden hlas, rovnako ako Nemecko. To, že s prijatím kvót súhlasili všetky štáty s výnimkou Slovenska, Maďarska, Česka a Rumunska, ukazuje silnú zhodu naprieč celou Európou (Fínsko sa hlasovania zdržalo).
2. Ministri vnútra členských krajín hlasovali na základe Lisabonskej zmluvy, ktorá zaviedla hlasovanie kvalifikovanou väčšinou. Slovenská vláda v zložení Smer, SNS a HZDS podpísala Lisabonskú zmluvu v roku 2008. Zmluvy sú rovnaké ako platné zákony a nemôžeme ich ignorovať len preto, že v konkrétnom prípade niekomu nevyhovujú.
3. Kvóty neurčujú to, koľko utečencov zostane trvale žiť na Slovensku. Znamenajú len to, koľko žiadostí o azyl bude spracúvať Slovenská republika. O tom, či žiadostiam vyhovie, je vnútorná vec každého štátu.
V priebehu azylového konania polícia a tajné služby preverujú, či majú utečenci právo na azyl a či nepredstavujú bezpečnostné riziko. Od roku 1993 požiadalo na Slovensku o azyl viac ako 58.000 ľudí. Azyl bol udelený len v 651 prípadoch. Tí utečenci, ktorým Slovenská republika azyl zamietne, nebudú mať právo na pobyt v Únii.
Milan Polešenský, UEF
Foto: Bőr Benedek photo
